Dori

Posted by on apríl 16, 2013

Najobľúbenejšia hra Íverov: Keďže som doposiaľ, žiaľbohu, a možno chválabohu, že žiaľbohu, nevidela všetky Íverácke hry, môžem len zhodnotiť, že z tých, ktoré som mala možnosť vidieť (niektoré aj dva krát) sa mi konkrétne najviac páčia všetky.

Ktorú postavu by si si chcela zahrať (nielen z hry Íverov)?Ak by som si naozaj mohla vybrať, neuveriteľne moc by som si chcela zahrať akúkoľvek ženskú postavu v inscenácii Taková normální rodinka od Fan Vavřincovej.  Kľudne aj jednu z korytnačiek.

Kostým, v ktorom sa cítiš najlepšie? Zatiaľ presne neviem, ale už teraz tuším, že mi najviac budú vyhovovať kostýmy, ktoré zakryjú trojkilometrové mapy potu pod pazuchami a moje nohy do O. Ale pokojne si oblečiem kadejakú somarinu, keď bude treba. 🙂

Tvoj najmenej obľúbený kostým? V hre Nožmi do Sliepok, v ktorej máme 20 minút čistého spevu s tancami, som mala oblečenú sukňu, ktorá mi tlačila do bránice a ja som často lapala po vzduchu, keďže čosi ako hlboký nááádych nepripadal do úvahy. Aby som uspievala všetky tie piesne, potrebovala by som asi jedny externé pajšle, ktoré ale neboli súčasťou kostýmu 🙂

Trapas na javisku: Prišlo mi vtipné, keď sme v Nožmi do Sliepkoch (ha ha, skláňanie mi vždy išlo) spievali a tancovali… teda ostatní tancovali… teda aj ja som tancovala – ale trošku opačne, ale vážne len trošku, a len opačne J No a?

Čo máš na Íveroch najradšej? Všetkých tých pohodových, priateľských, talentovaných a usmievavých ľudí a divadelné skúšky, na ktorých sa niekedy nasmejeme až hrôza. 🙂

A na záver:

Zbožňujem humor, neuveriteľne rada sa smejem (hlavne na tých menej vtipných veciach) a keď sa ma raz zmocní záchvat smiechu, tak sa majú všetci po chlebe. Pojem „nuda“ sa v mojom slovníku nenachádza, lebo si vždy nájdem nejakú zábavku, a že ich je pomerne veľa! Dokážem sa nadchnúť pre každú hlúposť, mám rada chlpaté zvieratká, veselých energických ľudí a hoci som sa narodila v znamení panny, musím sa priznať: nie som panna, teda aspoň nie typická! 😀 Nie som ani nijak prehnane poriadkumilovná, ani panovačná, a už vôbec nie vodcovský typ*. Vraj sa podobám na Adelu Banášovú, a veru, určite viac, než na moju vlastnú čiernovlasú mamu, či na jedného z mojich bratov, ktorému vlastne vďačím za to, že som v Íveroch dostala šancu okúsiť, čo vlastne znamená „divadlo“, za čo som mu nesmierne vďačná!

*môže obsahovať stopy nedostatočnej sebakritiky 😛

Comments are closed.